
Draco hodil svoj kufor rovno na posteľ a s veľkým nadšením ho nasledoval. Ležal na chrbáte a neprítomne pozeral na nabielo vymaľovaný strop. Konečne! To bolo jediné slovo, ktoré momentálne blúdilo v jeho mysli. Rozhodol sa, že celý večer bude v izbe a spod prikrývky nevytiahne nos. Konečne rozumne strávený večer. Naisto vedel, že za dverami sa nebude plaziť jeden z otcových poskokov a sledovať ho kamkoľvek sa pohne.
Uškrnul sa. Neznášal profesorov, tých odporných chrabromilčanov, stupídneho Pottera, zadubeného Weslyho a humusácku Grangerovú, ale aj tak bol šťastný, že bol znova tu. Na Rockforde. Doma. Desilo ho, že by sa mal ktokoľvek dozvedieť o tomto jeho pocite. Popravde z duše nenávidel Malfoy Manor. Síce tam boli jeho rodičia, jeho veci a spomienky ale nepovažoval ho za svoj domov. Neznášal to tam a skutočne dosť ho to frustrovalo. Však ho má zdediť, či nie?
Zrazu sa ozvalo klopanie a hneď na to dovnútra strčila hlavu Pansy Parkinsonová. Usmiala sa od ucha k uchu a Draco sa nestihol ani poriadne spamätať a už na ňom ležala pritisnutá. Práve teraz začal prehodnocovať svoj pozitívny vzťah k Rockfordu.
,,Pansy vypadni! Nemám na to náladu." Pansy stiahla ruky spod jeho košele a pár krát zamrkala.
,,Iba som ťa chcela privítať." Smutne sa usmiala a Draco pretočil očami. Zaryto pozerala do zeme. Posadil sa na posteľ a pritiahol si Pansy na svoje kolená.
,,Prepáč, ale necítim sa dobre." Pansyna nálada sa vrátila opäť do normálu a pevne Draca objala okolo krku a začala ho bozkávať. Teraz vedel, že neurobil dobre. Mal ju nechať odísť a nie ju utešovať. Znova ju odstrčil, ale tento raz sa nedala. Držala sa ho ešte pevnejšie. Pomrvila sa na jeho lone a dobre vedela, že to nezostane bez výsledku.
,,Pansy.." zavrčal a pretočil si ju pod seba. Teraz pre zmenu bol on natisnutý na nej.
,,Draco, nepreháňaš to, hneď v prvý večer..?!" Malfoy zodvihol hlavu a prekvapene pozeral sa škeriaceho sa Blaisa. Skutočne nevedel, či ho má zaškrtiť alebo mu poďakovať. Pansy celá červená sa postavila a začala si upravovať šaty.
,,Tak Draco uvidíme sa neskôr" pípla a prekĺzla okolo smejúceho sa Blaisa. Draco prižmúril oči.
,,Čo chceš?!" vyprskol.
,,Prečo hneď tak defenzívne? Prišiel som pozrieť priateľa, to hádam ešte môžem." Blaisa očividne bavilo vytáčanie svojho priateľa. Draco pokrútil hlavou. A odignoroval ho.
Blaise už dávno zistil, že s Dracom, ktorý ignoruje sa skutočne nedá komunikovať. ,,Dobre, dobre! Prišiel som ti len povedať, že je zvolané stretnutie všetkých študentov v hlavnej sieni, vieš som prefekt a prefekti také veci musia robiť." samoľúbo sa usmial. Draco sa uchechtol, ani po dvoch mesiacoch ho to neprešlo. Nepamätal si presne čo posledné od neho pred prázdninami počul, ale bol si istý, že v tej vete muselo byť slovo prefekt.
To čo ho však zarmútilo bol fakt, že jeho plán ´Nevystrčiť nos spod prikrývky´ skutočne zlyhal. ,,Nemeškaj, musia tam byť všetci." Podotkol. Draco sa nepamätal, kedy sa z neho stal taký podstivec. Nebol náhodou Blaise ten, čo minulý rok organizoval ´hromadný slizolínsky blic´? Draco sa opäť usadil na posteľ a s nie príliš nadšeným výrazom prikývol.
,,Budem tam."
°°°°
Hermiona si vydýchla. Konečne! Nemohla uveriť, že konečne sa dotrmácala so všetkými svojimi kuframi do spoločenskej miestnosti. Keby nebola taká unavená určite by skákala až pod strop. Bola skutočne šťastná, práve dnes dostala svoj prefektský odznak. Trblietal sa na ľavej strane jej bavlneného svetra. Pozerala z jednej stany na druhú. Hľadala Harryho a Rona. Sľúbili jej, že po ňu prídu na stanicu a akosi nič. Oni boli na Rockforde o týždeň skôr. Ron bol naštvaný na svojho otca, že to takto vymyslel a ani im nepovedal dôvod svojho rozhodnutia. Ale byť na jeho mieste som najšťastnejšia osoba na svete, pomyslela si. Ron nechápal ako sa niekto normálny môže tešiť do školy.
Ron práve zbehol dole schodmi a viditeľne sa ponáhľal. Hermiona sa usmiala. Tak veľmi jej chýbali. Celé dva mesiace ich nevidela.
,,Harry láskavo pohni, lebo nás zabije." Ron nervózne prešľapoval a prítomnosť Hermiony si vôbec nevšimol. Jej na perách hral len pobavený úsmev. Nemala v pláne sa prezradiť skôr ako bude nutné.
,,Už idem, nemôžem sa obuu..." Z izby sa ozval rachot. Hermiona sa znova uškrnula a založila si ruky na hrudi. Toto skutočne stálo za to.
,,Harry!" Ron podráždene zakričal a založil si ruky v bok. Hermiona sa nemohla ubrániť pocitu, že vyzeral presne ako pani Weslyová, keď sa hnevá, že niekto nechce dojesť jej tekvicový koláč.
,,Veď už idem!" Vynoril sa z izby, snažiac si nasadiť čiapku. Harry sa zamračil. ,,Ja nie som ten, čo si nevie správne nastaviť hodinky." Harry letel po schodoch dole, ale asi v polovici sa zastavil a začal sa smiať. Musel sa chytiť zábradlia, aby nespadol.
,,Čo je tu také strašne smiešne!?" Ron vyzeral, že vybuchne.
,,No možno ty." Pobavene dodala Hermiona. Ron sa okamžite otočil a neveril vlastným očiam. Harry zatiaľ zišiel dole zo schodov a objal Hermionu.
,,Chýbala si nám." Dodal Ron a poškrabal sa na hlave s ťažkopádnym úsmevom na perách.
,,Aj vy mne." Usmiala sa Hemriona.
,,Prepáč, že sme pre teba neprišli, ale tuto niekto si nevie nastaviť hodinky." Harry pozrel na Rona, ktorý si dal ruky opätovne vbok.
,,Ako si to myslel!" Vyprskol. Harry prižmúril oči a zasmial sa. ,,Vieš, že vyzeráš presne ako tvoja mama, keď...?!" Ron očervenel a vyzeral, že sa chystá Harymu jednu vraziť. ,,Ak sa chceš dožiť svojich narodenín, nedokončíš tu vetu!" Hermiona sa zasmiala a oboch ich naraz objala. Povzdychla si. ,,Konečne som doma."
°°°°
Spolu sa vybrali do hlavnej siene. ,,Prečo sa tam máme vlastne zísť Hermiona." Ron bol neodbytný.
,,Ron, už tisíci krát som ti povedala, že nám to nepovedali!" Hermiona bola v koncoch. Ron našpúli ústa a prižmúril oči. Snažil sa vyzerať nebezpečne?
,,Alebo vám povedali, aby ste nám povedali, že vám to nepovedali, ale v skutočnosti vám to povedali!" Hermiona sa zhlboka nadýchla a pretrela si unavené oči. Už bol večer a ona sa celý deň trmácala vo vlaku spolu z Malfoyom. Nebol to dostatočný trest za jej hriechy???! Hermiona si trela spánky. Prešli celou sieňou a sadli sa na svoje obvyklé miesta. Sála už bola takmer naplnená a všetci čakali, čo sa bude diať. Bývalo zvykom, že prvý deň po príchode nechajú študentov oddýchnuť na izbách, toto bolo po prvý krát, čo sa museli všetci zúčastniť zhromaždenia. Je to niečo vážne? Hermiona si skúmavo prezerala tváre prítomných profesorov. Boli tam všetci, teda skoro.
Slova sa ujal Snape. Hermiona nechápala, kde je Dombledoor? Ako zvyčajne začal privítaním študentov a prianiami k ich úspešnému štúdiu. Ale skutočne pochybovala, že nechali takto narýchlo zvolať zhromaždenie, len aby im popriali veľa šťastia počas štúdia.
,,A ďalej by som prešiel k hlavnému dôvodu tohto zhromaždenia. Riaditeľ Albus Dumbledoor bol dočasne odvolaný z funkcie riaditeľa a na jeho miesto nastupujem ja." Celá sieň akoby explodovala. Všetci sa začali dohadovať, vypytovať a vymýšľať nejaké zvrátené teórie. Hermiona pozrela striedavo na Harryho a na Rona. Obaja nechápali. Hemriona sa pozrela na Snapa stojaceho za učiteľským stolom a očividne zaskočeným toľkým ohlasom.
,,Ticho!" Ako na povel celá sieň stíchla, ale nechápavé pohľady sa stále upierali k učiteľskému stolu.
,,O túto zmenu požiadal sám Albus a ministerstvo toto rozhodnutie plno podporuje. Takže, ďakujem, že ste nám venovali kúsok zo svojho drahocenného času. ´´ Dokončil a posadil sa. Celá sieň začala opäť vášnivo debatovať.
Hermiona sa zamražila. ,,Ministersto." To jediné slovo spôsobilo, že ani jediné slovo vo vete, ktorú vyslovil ´´nový riaditeľ´´ nedávalo zmysel.
Hermiona sa postavila a spoločne z húfom ostatných študentov šla na svoj internát. Ako sa to mohlo stať. Rozmýšľala, ale žiadne logické vysvetlenie ju nenapadalo.
,,Dumbledoor by sa nikdy nevzdal funkcie pre nič za nič, ak sa jej teda vôbec vzdal. Myslím tým dobrovoľne." Harry prikývol. Vedel, že mala pravdu, ale čo sa tu potom do pekla deje?
Hermiona sa opäť zamračila. Tešila sa na tento rok a na svojich priateľov, v podvedomí však vedela, že to príde. Vedela, že toto je len začiatok niečoho veľkého. A stačil jej jediný pohľad na Harryho a vedela, že on to vie tiež, a určite aj vedel, už veľmi, veľmi dávno.





Hm... len druhá kapitola a už tu máme prvú záhadu! A tiež sa mi páčila tá scéna s Pansy, keď ju najprv odmietal, ale potom sa predsa len "poddal", lebo to je podľa mňa to, čo by reálny Draco ako reálny chalan urobil. =D Teším sa na ďalšiu kapitolu. Dúfam, že bude čoskoro!